Notabene - Hydepark baptistů - Jsou reformační církve reformovatelné?

poslal Nepřihlášený

Znaky aktuálnej potreby zásadnej reformácie

Súčasné tradičné nielen slovenské protestantské cirkvi zažívajú zväčša významný pokles členstva, prípadne mladšie spomedzi nich citeľnú dlhoročnú stagnáciu. To je vyjadrením toho, že evanjeliové kresťanstvo v interpretácii týchto cirkevných komunít stratilo svoju relevantnosť. Niektorí preto volajú po novej reformácii.

Stojí pred nami otázka: Sú reformačné cirkvi reformovateľné? My sme sa rozhodli pozrieť na túto tému cez prizmu myšlienky z reformačných dôb, ktorá s touto otázkou súvisí, a to: ecclesia semper reformanda.

1. Teológia Semper reformanda

a. História pojmu

Historický slogan Semper reformanda je časťou dlhšej frázy: Ecclesia reformata et semper reformanda secundum verbum Dei. Preklad: Cirkev reformovaná a reformujúca sa podľa slova Božieho. Používa sa tiež skrátená verzia: Ecclesia reformata semper reformanda. Tento slogan vznikol v 16. storočí, autor je neznámy. Prvýkrát sa v písomnej podobe vyskytuje v tlači: Jodocus van Lodenstein, Beschouwinge van Zion (Contemplation of Zion), Amsterdam, 1674.

Toto slovné spojenie je najviac obľúbené v kalvínskych cirkvách, hodne ho používala najmä druhá holandská reformácia – teda kalvíni. V katolíckom prostredí sa používa vo forme: Ecclesia semper reformanda est.

V 16. storočí semper reformanda nebola liberálna ani konzervatívna, ale radikálna v zmysle návratu ku koreňom. Reformátori boli presvedčení, že cirkev sa pokazila, preto je potrebná zmena. Zmena smerom k ustanoveniu viac autentickej viery a života. Preto bola semper reformanda podľa Slova Božieho. Cieľom bolo ustanoviť cirkev v jej pôvodnej povahe a význame.

Dôležitým dokumentom o tomto je Kalvínovo dielo: Nevyhnutnosť reformy cirkvi z r. 1544.

Zo Starej zmluvy je dôležité zistenie, že Izrael sa v mnohých podobách učil, že ak upadne vnútorná reforma a zápas o autentickú vieru, potom si Boh používa vonkajšie výchovné nástroje – Filištíncov, ktorí používali veľmi kruté prostriedky voči Izraelu.

b. Teologické zdôvodnenie

Teologické zdôvodnenie odpovedá na otázku: Na základe akých dôvodov je potrebná priebežná reformácia?

1. Preto, lebo vieme akí sme ( hriešnici)

Hlavný dôvod potreby reformácie vychádza z nášho sebapoňatia, z našej identity. Aj ako kresťania všelijako padáme a sme hriešni. Westminsterský katechizmus správne vyhlasuje: Cirkevné koncily – po našom staršovstvá, presbyterstvá – sa mýlili a mýlia. Napriek tomu, že cirkev je správkyňou Božích pokladov, nie je neomylná. Cirkev je aj pri najlepších motívoch porušenou, chybujúcou inštitúciou. Uznanie skutočnosti vlastnej omylnosti a hriešnosti jednotlivých cirkevných vedúcich i cirkevných grémií je východiskom pre reformáciu.

2. Preto, lebo vieme, aký je Boh

Otvorenosť pre reformu pochádza z toho, že vieme, aký je Boh. Boh, ktorému slúžime, je živý Boh, nie Boh vyprázdnenej formy, formálnej liturgie, prázdnych slov, vyhasnutej lásky; ale živý Boh autentickej viery, život premieňajúceho slova, spontánnej oslavy a vďačnosti. Vieme, že Boh nie je zviazaný a podriadený našej tradícii alebo minulému či súčasnému kontextu. Božie sebazjavovanie je vždy dar, nemáme vládu a moc nad ním.

Reforma má spätnú a budúcnostnú orientáciu

Reformácia nevedie len späť do Biblie, ale aj do budúcnosti pod slovo Božie. Vedie nás k oslobodzujúcemu pohľadu na chyby našich dejín aj k slobode vykonať zmeny, ktoré sa týkajú budúcnosti.

Aktuálne vyhlásenia k téme

Slovenskí luteráni:

Projekt „Ecclesia semper reformanda“ schválilo Generálne presbyterstvo ECAV na Slovensku na svojom zasadnutí 3. októbra 2008. Ide o misijno-vzdelávací projekt, ktorého cieľom je v ostatných desiatich rokoch pred významným 500. výročím reformácie pripomínať si dôrazy reformácie a približovať ich verejnosti všetkými dostupnými prostriedkami.

Zbor biskupov ECAV na Slovensku tento projekt oficiálne vyhlásil v pastierskom liste k sviatku Pamiatky reformácie v roku 2008, keď bola široká cirkevná verejnosť informovaná o tomto projekte. Zároveň tu boli vyzvané všetky zložky ECAV, aby už pri príprave misijných a vzdelávacích programov na budúce roky pamätali na tento projekt a využívali jeho témy.
ECAV, biskupský Pastiersky list k pamiatke reformácie, 2012, výňatok:

„Rôzne problémy v cirkvi nie sú dôvodom na rezignáciu. Dr. Martin Luther nerezignoval pred obrovskými problémami stredovekej cirkvi, ale pustil sa do jej obnovy. Nerezignovať, ale reformovať − to je prejav skutočnej viery. Heslo „ecclesia semper reformanda“ je preto pre nás stálym odkazom reformácie. Nepodľahnime frustrácii, ale obnovujme duchovný život svoj i život našich rodín a cirkevného spoločenstva. Obnova nie je zmena vonkajšej fasády. Ona je premenením vnútra. K vnútornej premene u človeka dochádza skrze nástroje Ducha Svätého, ktorými sú slovo Božie a sviatosti. Tie musia v našich cirkevných zboroch pôsobiť cez služby Božie, vnútromisijné aktivity, katechetickú výchovu a pastorálnu starostlivosť. Nezanedbávajme túto činnosť − ani duchovní, ani neordinovaní, lebo nie lenivosti, ale úsiliu a aktivite Pán Boh požehnáva.” Koniec citátu.

Teda formálne je v protestantizme v tradičných cirkvách všeobecne, na deklaratívnej rovine, akceptovaná potreba priebežnej reformácie.

Na katolíckej strane zaznelo najjasnejšie prihlásenie sa k tejto téze v encyklike Unitatis Redintegratio z 21.11.1964, ktorá sa týka ekumenizmu a priznáva aj nekatolíckym cirkvám podiel na Božom diele. Toto sa dá chápať ako zatiaľ najsilnejšie katolícke vyhlásenie k tejto téme, lebo čiastočne uznáva reformačné cirkvi a tým aj reformáciu.

c. Význam pojmu

Čo neznamená:

1. Nový je vždy lepší Používanie motta na zdôvodnenie akejkoľvek inovácie je nebezpečné. Limitom každej obnovy je Písmo. Reformovaný má byť podľa slova Božieho, ktoré je limitou. Zásadne teda neznamená konzervovanie minulosti pre jej zachovanie ani zmenu pre zmenu.

2. Cirkev sa dokáže reformovať sama Je chybné presvedčenie, že cirkev je sama reformovateľná, že je agentom vlastnej reformácie. Boh je agentom reformácie, on ju spôsobuje. Teda podľa Slova Božieho a pod vedením Sv. Ducha. Ecclesia reformata semper reformanda secundum verbum Dei.

2. Inštitúcia a charizma

Reforma a schopnosť sebareformácie je vyjadrením charizmatickej podstaty cirkvi. Náboženské skupiny vychádzajúce z kresťanstva, ktoré niekedy v minulosti mohli byť aj cirkvami, môžu upadnúť do inštitučnej podoby náboženských organizácií, ktoré vyprázdňujú premieňajúcu moc evanjelia a nie sú schopné upriestraniť sa pôsobeniu Svätého Ducha na reformy.

Žiadna lokálna kresťanská cirkev nemá večné a ničím nepodmienené privilégiá na trvalú existenciu. Tieto má len svetová Cirkev Kristova. Cirkev, ktorá sa premení na stuhnutú inštitúciu žijúcu najmä zo štátnych peňazí, ktorá sa stará o seba samu, postupne tak, ako sa vzďaľuje od evanjeliového poslania, stráca aj mravné oprávnenie na svoju existenciu. A Boh skutočne aj dopustí ukončenie existencie lokálnych cirkví; dnes nejestvuje ani jeden maloázijský zbor, ktorému boli adresované posolstvá v Zjavení Jánovom. Preto suché ratolesti vylamuje; Rim 11, 17: „Ak však niektoré ratolesti boli vylomené....“ v.21: „Lebo ak Boh neušetril prirodzené ratolesti, neušetrí ani teba.“ To znamená, že suché konáre vylamuje, tzv. cirkvi prirodzene zanikajú. Pravá cirkev je vždy charizmatická, nie vyprázdnená, inštitučná.

a. Deficity inštitučnej cirkvi

Hlavným kritériom pre posúdenie toho, či vedenie niektorej kresťanskej cirkvi je významne inštitučné alebo nie, je neschopnosť vedenia moderovať či byť nositeľom duchovnej obnovy v cirkvi či zbore. To konkrétne znamená, či vedenie je alebo nie je nositeľom pozitívnej zmeny vnútornej klímy a vonkajšej formy. Ak z akéhokoľvek dôvodu rezignuje na túto úlohu, stáva sa inštitučnou brzdou. Neschopnosť byť nositeľom a prebúdzateľom duchovného života vedúcich je aj vyjadrením toho, že výber vedúcich nebol a nie je celkom správny, lebo sa vedúcimi môžu stať aj duchovne impotentní ľudia, ktorí nezapaľujú, ale skôr uhášajú duchovný oheň.

V cirkvách, ktoré sa vyprázdnili duchovne a stali sa inštitučnými ritualistickými náboženskými komunitami, môže vznikať menšinové disidentské autentické kresťanstvo. Ale nemusí to tak byť. Spravidla je konfesijne viazané na svoju denomináciu. V tejto situácii je typický trvalý vnútorný konflikt medzi obnovnou charizmatickou líniou, ktorá zdôrazňuje potrebu reformácie, obnovy a na druhej strane s inštitúciou aktuálnych nositeľov moci - cirkevných funkcionárov. Títo ju viac alebo menej intenzívne odmietajú, ba aj potláčajú či vytláčajú. Spravidla v týchto zápasoch inštitučná cirkev stráca morálne zábrany.

Životné príbehy mnohých autentických kresťanov nielen teraz, ale v dejinách cirkvi sú či sa stávajú príbehmi cirkevných disidentov. Dôsledok umlčania, odstavenia, nechutných intríg, prípadne vyhodenia obdarených charizmatikov je pre inštitučnú väčšinu samovražedný, lebo nielenže stráca nadšených a obdarovaných, ale sa aj diskredituje. Horiace hranice, kde upaľovali aj charizmatických obnovovateľov, patria medzi temnú minulosť aj protestantizmu. Malá ilustrácia: najviac ľudí bolo v luteránskom Švédsku upálených potom, ako Bibliu uzákonili za najvyšší štátny zákon. Toto životné napätie, zápas o vytlačenie charizmatických prúdov je typickým procesom pre kresťanskú spiritualitu a opakuje sa v rôznych podobách aj dnes, nakoľko cirkev bez inštitúcie v našej kultúre nemôže byť. Preto ju v dejinách sprevádza permanentné napätie medzi charizmou a inštitúciou. Aj keď dnes nehoria hranice z dreva, ale stále môžu horieť v mysliach niektorých inštitučných vedúcich, ktorí by najradšej upálili svojich charizmatických odporcov.

Inštitučné kresťanstvo stráca svoju príťažlivosť a invenciu, preto v ňom významne klesá kresťanská umelecká tvorba (napr. vlastná tvorba duchovných piesní). Inštitučné kresťanstvo má problém duchovne oplodniť svoje prostredie a jeho lídri sa vyznačujú duchovnou impotenciou – neschopnosťou splodiť nový duchovný život. Preto má problém získať ďalšiu generáciu nasledovníkov. Kultúrne sa izoluje, často vytvára uzavretú subkultúru s vlastným slovníkom a interpretáciami natoľko vzdialenými od reality, že sa niekdy môžu stať až náboženským blúznením.

V inštitučnom kresťanstve klesá schopnosť efektívneho dialógu s charizmatickou zložkou cirkvi. Efektívny dialóg znamená schopnosť dohodnúť sa na spoločných postupoch, projektoch, aktivitách a schopnosť rešpektovať duchovnú rozmanitosť a inakosť. To znamená, že v inštitučnej cirkvi významne klesá schopnosť reflektovať a realizovať vnútrocirkevnú pluralitu.

Stúpajúca profesionalizácia inštitučnej cirkvi odhaľuje jej nízku schopnosť motivácie dobrovoľníkov, ktorí slúžia nezištne.

Rezignácia na misiu. Evidentným znakom, ktorý poukazuje na aktuálnu potrebu reformy v ktorejkoľvek reformovanej cirkvi či zbore, je rezignácia cirkvi či zboru na aktívnu misiu v prostredí jej života. Keďže kresťanstvo v akejkoľvek interpretácii je primárne misijné, redukcia tohto atribútu v ktorejkoľvek vrstve života cirkvi – lokálnej či inštitučnej – znamená vážny deficit voči kresťanskej autentickosti.

3. Kultúra bohoslužieb a reforma bohoslužobnej kultúry - liturgie

a. Kresťanské evanjelium nie je kultúrne fixované

Kresťanská viera v teologickej interpretácii väčšiny cirkví znamená autentickú vieru. Autentický vzťah a život viery je vždy vyjadrený v komunite cirkvi cez jej liturgiu. Vo všetkej rozmanitosti jej prejavov: od úplne jednoduchej liturgie až po zložitú. Preto v každom kultúrnom kontexte vznikajú rozdielne liturgické výrazy autentickej zbožnosti. A to je možné aj pri rovnakej konfesii – radikálne kultúrne odlišné bohoslužby. Táto skutočnosť – že evanjelium a kresťanská viera nie sú kultúrne fixované – dáva možnosť prenikaniu kresťanstva do rôznych kultúr a nadobúdaniu rozmanitých kultúrnych foriem vyjadrenia autentickej kresťanskej viery.

Na malej ilustrácii z dejín kresťanských cirkví je zjavne viditeľný zápas o túto tému: vyberiem len najzrejmejší z rímskokatolíckej tradície: používanie národného jazyka na bohoslužbe.

b. Hranice potreby reformy liturgie

Kedy je potrebné reformovať liturgiu cirkvi?

Kultúrna odlišnosť – kultúrny kontext. Vtedy, ak došlo k kultúrnej fixácii liturgie a liturgického oblečenia na významy, ktoré sú účastníkom v danej kultúre cudzie a prestávajú byť autentickým vyjadrením živého vzťahu k Bohu, ba dokonca mu prekážajú.

Obsahová vyprázdnenosť. Vtedy, ak slová a obsah prestáva byť vyjadrením skutočného významu autentickej osobnej viery a stáva sa vyprázdneným náboženským folklórom.

Autentická kresťanská zbožnosť je v protive voči pohanskému ritualizmu, ktorý si zakladá na vonkajškovosti. Tendencia nahradiť náročnosť autenticity formou a formalizmom je typická židovsko–kresťanskej tradícii. Autentickosť je pritom jedným z najnáročnejších prvkov kresťanstva. Aj najjednoduchšie kresťanské bohoslužobné formy sa môžu vyprázdniť a stať sa rituálmi. Garanciu autenticity nedáva jednoduchosť foriem alebo ich kultúrna aktualita. Autenticita bohoslužieb je vyjadrením verejnej dimenzie osobnej autentickej viery. Preto nemôže byť zbožným či nábožným divadlom.

c. Niektoré súčasné prejavy kresťanského náboženského formalizmu

Dôležitosť formy je pri náboženských úkonoch neporovnateľne vyššia ako obsah (oblečenie, pohyby, dodržiavanie predpísaných formúl a pod.). Príklad: nová detailná smernica (aj o spodnej bielizni) na obliekanie evanjelických farárov a faráriek, podpísaná všetkými biskupmi = nesmierna váha tejto smernice.
Presunutie váhy nositeľa jednoty cirkvi na vonkajšiu formu a nie vnútorné hodnoty a vieru: vo formalistickej cirkvi je rovnaká forma bohoslužieb, rovnaká liturgia zásadným znakom duchovnej a teologickej jednoty. Významne do úzadia sú posunuté podstatne dôležitejšie nositele jednoty: biblické hodnoty, poslanie, ciele (napr. evanjelizácia, misia, atď.).
Sankcionovanie a cirkevná disciplína sa sústreďuje najmä na formálne chyby (liturgické – nesprávne sa točil, spieval a pod.). Na druhej strane spravidla skoro vôbec sa nesankcionuje neopravdovosť, verejné morálne zlyhanie či strata mravnej dôveryhodnosti.
Vzrast počtu vnútrocirkevných formálnych regulatívov t.j. predpisov, poriadkov, štatútov, nariadení atď., nahradzujúcich spontánne morálne a láskavé správanie, ktoré majú vynútiť práve tieto predpisy. Čo je omyl: pravda, láska a spravodlivosť sa nedá vynútiť ani v štáte, ani v cirkvi.
Vzrast uniformity vo vzdelávaní a v očakávaniach na vedúcich vedie k potlačeniu individuálnych duchovných darov a k strate nadaných ľudí, ktorí vybočujú z radu a môžu sa stať požehnaním pre komunitu tej-ktorej cirkvi. Nadaní a vynikajúci či schopnosťami vytŕčajúci ľudia sa v sformalizovanej cirkvi spravidla necítia ani vítaní, ani doma, vedením sú odmietaní ako narušitelia zabehnutých poriadkov, ohrozovatelia moci. Ich vytláčaním sa cirkev sama zbavuje duchovných darov, ktoré jej Pán dal cez obdarovaných ľudí k obnove. Týmto konaním si cirkev sama umocňuje svoj duchovný úpadok.
Povýšenie lojality voči vlastnej komunite aj jej reprezentantom nad pravdu a spravodlivosť. Vedie to k tolerancii voči mravným zlyhaniam vedúcich, k prejavom arogancie, hrubosti, cynizmu vedúcich voči slabším (menej mocným, nižšie postaveným) a v cirkvách to prehlbuje úpadok.

4. Postoje voči potrebe reformy

a. Pokusy o dialóg a napomínanie

Prvou a morálne správnou reakciu na potrebu cirkvi je osobné angažovanie sa za zmenu a pokus o dialóg s nositeľmi inštitučnej cirkevnej moci. Pokusy o dialóg vyžadujú veľa emotívnej energie a bývajú spravidla poznamenané mnohými konfliktami, niekedy aj mediálnymi, ktoré sú nesmierne vyčerpávajúce. Takéto konflikty môžu byť spúšťacím bodom aj duševných chorôb.

Moje odporučenie pre hranicu, pri ktorej pokladám za správne ukončiť rozhovor a zápas o premenu mocných; tá sa dosiahla vtedy, keď snaha o vnútornú zmenu berie toľko energie, že neostáva síl na napĺňanie osobného poslania. Túto subjektívnu hranicu si musí spoznať každý sám a je dobré ju konzultovať s nezaujatým poradcom. Kresťanský život je vzácnejší a je potrebné ho naplniť zmysluplnejšou činnosťou ako len zápasom s tými, ktorí reformu chorobne odmietajú. Niektoré cirkvi a zbory môžu prekročiť hranicu a stávajú sa sami sebou vytvorenými vnútornými mechanizmami zábran voči reformácii vlastne nereformovateľné. Zápas o reformu nereformovateľného je nezmyselný. Samovražedné rozhodnutia niektorých komunít je podľa mňa potrebné rešpektovať.

b. Vznik disentu

Ak sa nedá pracovať a pôsobiť cez legálne cirkevné mocenské štruktúry, tak duchovný život má pokračovať a aj v realite pokračuje nezávisle od inštitučných cirkevných vedúcich. Tým vzniká zborový, prípadne cirkevný disent – jednotlivec či jednotlivci alebo spoločná skupina. Byť disidentom vyžaduje mravnú silu a odvahu, nie každý je toho schopný. Zväčša len elitní ľudia vedia uniesť život v disente a nerezignujú pred aroganciu cirkevnej inštitúcie, ktorá zvykne disidentovi dávať najavo, že je len trpený a nie vítaný. Táto situácia nie je čierno-biela: disidenti žijú vo svojich cirkvách, ale inštituční vedúci nemajú duchovný dosah na obsah a formy ich služby či duchovného života. Vzniká spravidla ekonomická, ale aj rituálna symbióza: inštitučná cirkev poskytuje sviatosti a obrady disidentom (pohreb, krst, sobáš a pod). Disidenti formálne zostávajú členmi, platia poplatky a podieľajú sa na niektorých aktivitách svojej inštitučnej cirkvi. Disidenti si z dôvodu, že nie sú inštitucionalizovaní, nemôžu tento servis zabezpečiť sami.

Psychologicky sú disidenti vo výhodnejšej pozícii: trpia násilie od mocnej cirkevnej inštitúcie, ktorá je v roli prenasledovateľov duchovnej obnovy. To je v mnohom podobné Ježišovi. Na druhej strane, inštitučná cirkevná moc, aby si svoju rolu zdôvodnila, obhajuje sa ochranou pravovernosti, jednoty a preto rada prisudzuje disidentom úmysly, ktoré zväčša nemávajú.

Miera disentu môže byť rôzna a môže sa v čase meniť: závisí od situácie aktuálnych osôb a zborov. Život disidenta a disidentov spravidla nebýva duchovne ovplyvňovaný inštitučnou cirkvou, izolácia sa časom môže prehĺbiť, výnimočne aj zmierniť či zrušiť. Disidentské skupiny v slovenskom protestantizme nemajú dlhodobú budúcnosť, lebo im chýba to, čo odmietajú: inštitučná podpora. Spravidla sú jednogeneračné a zanikajú generáciou, v ktorej vznikli. Vznik disentu významne ochudobňuje materskú cirkev, ktorá ich vytlačila, lebo za nich nemáva náhrady – angažované osoby, ktoré majú duchovné kvality elity – ľudí, na ktorých postojoch sa iní orientujú.

V niektorých zboroch disidenti dominujú čo do kvality duchovného života nad lídrami inštitučnej cirkvi, lebo funkcionármi (presbytermi a členmi staršovstiev) sa stávajú menej kompetentní cirkevníci, ktorých disidenti spravidla prevyšujú. Ukážkovým príkladom slovenského protestantského disentu je Campfest, najväčší kresťanský festival na Slovensku, na ktorý nemá duchovný dosah žiadna protestantská cirkev. Je ukážkou zlyhania inštitučných cirkví a zborov, najmä CB.

c. Vznik alternatívnych zoskupení

Ak sa miera konfliktu v disente stupňuje, výsledkom býva vznik alternatívnej novej cirkevnej komunity. Vtedy hovoríme o novej cirkvi, ak sa tam začnú vysluhovať sviatosti.

Morálne dostatočným dôvodom na odchod jednotlivca alebo skupiny z tradičnej inštitučnej cirkvi je vylúčenie koexistencie s disidentami zo strany inštitúcie: rozhodnutia buď - alebo. Disidenti sa môžu pripojiť k existujúcej inej protestantskej cirkvi alebo založiť novú.

Záver:

Sú reformované cirkvi na Slovensku ešte reformovateľné? Formálne a deklaratívne žiaden vedúci nemá odvahu poprieť potrebu reformy. Ale či aj každodenné konanie smeruje k reforme, je na posúdení čitateľa. Jedno je isté, že ak nebudú reformy, ak nebude cirkev autentickým vyjadrením kresťanskej viery, tak tu postupne nebude. A ak sa zasadí proti reformátorom z vlastných radov, potom bude proces úpadku ešte rýchlejší. Nemáme ľutovať úpadok inštitučnej cirkvi. Ak stratila vyjadrenie evanjeliového kresťanstva, tak je falzifikátom, ktorý Boh nepoužíva. Napriek zlyhaniu niektorých cirkví Boh neukončí proces svojho zjavovania sa a hľadania človeka, lebo je Bohom, ktorý chce, aby všetci ľudia došli spasenia.

Máme vieru v možnosť reformy svojej cirkvi? Aj svojho zboru? To je otázka, ktorej explicitne či implicitne čelia mnohí zbožní Slováci. Odpoveď, niekedy aj veľmi bolestnú, si musí nájsť a dať každý sám tým, že dokáže svoju osobnú vieru buď ako statočný a odvážny disident či ako nositeľ pozitívnej zmeny v okruhu svojho vplyvu či služby.

Ondrej Garaj
jar 2013

Zdroj: Evanjelická aliancia v Slovenskej republike

	Hledej
	Je a Marcela Vytvoření registrace
	Článků < 7 dní: 0, článků celkem: 5346, komentáře < 7 dní: 1, komentářů celkem: 5008, adminů: 23, uživatelů: 2919