Úprimne súcitím s pastiermi katolíckej a evanjelickej cirkvi, ktorí sa dnes postavia pred svoje ovečky. Nebudú to mať vôbec ľahké. Referendum bolo z úst biskupov spájané neraz s kresťanskou povinnosťou a poslušnosťou. Kňazi verejne podmieňovali účasť v referende tým, že kto nepôjde, má hriech.

Zdá sa, že nielen deti, ale predovšetkým dospelí majú vo veci jasno. Cirkevným predstaviteľom dali napriek aktívnemu zastrašovaniu zásadne najavo, že sú citliví na akúkoľvek formu spájania Cirkvi a politiky. Je pravdou, že už niekoľko mesiacov boli kostoly viac miestom, kam sa chodili rany prijímať, než lízať.


Odpúšťam, odpustite

Po roku 1989 ponúkla Katolícka cirkev verejnosti dve zásadné témy. Kauzu „Bezák“ a kauzu „Referendum“. Ani jednu nebola schopná odkomunikovať presvedčivým spôsobom. Otrávení a rozhádaní ľudia, ktorých sa podarilo vyprodukovať kostolom za posledné týždne, to je nateraz základné  ovocie tejto soboty.

Čo bude s tými, ktorí sa na referende nezúčastnili? Stávajú sa dnešným dňom menejcennými kresťanmi, nezodpovednými veriacimi, katolíckymi a evanjelickými janičiarmi? Odpadlíkmi? Súd sa udial už dávno pred februárovým referendom.
Ako katolícky kňaz som pastierom všetkých. Nielen prvolavicových, stopercentných, bezproblémových. Som dokonca pastierom i takých, čo zatiaľ neprekročili prah kostola.

Chcú sa mi povedať dve slová. Odpúšťam. Odpustite.

Odpúšťam vám, ktorí ste sa rozhodli súdiť. Odpustite, že sme súdili. Kostolná lavica nie je lavicou odsúdencov. Je lavicou zachránených!

Možno keby v gréckokatolíckych kňazských rodinách nebolo toľko problémov a kňazi by neodchádzali za inými ženami, nemusel by arcibiskup „hypermoralizovať“ a vyhrážať sa ulicou.

Možno keby kresťanské rodiny žili a naplnili sen o tradičnej rodine, nemuselo by mať päťdesiat percent detí dve mamy a dvoch otcov.

Prijať hriešnikov a ťahať ich do svetla

7. február sa „prepálil“. Čo sa komunistom nepodarilo za 40 rokov, poniektorí bojovní kresťania skoro dokončili za pár týždňov. Chcem dúfať, že pri ďalšej celospoločenskej téme budú môcť byť veriaci viac inšpiratívni v podstate i forme.

Pri hlásaní „pravdy“ sú ony dve ako jednovaječné dvojčatá. Ak chýba jedna, akoby tej našej „pravde“ kúsok chýbal. Kresťania by mali o tom čosi vedieť. Ježiš ich totiž ovládal dokonale. Preto inšpiruje dodnes. A nie iba kresťanov. Aj keď sa občas tvária akoby vlastnili patent na Boha.

V takejto chvíli sú jeho falošnou karikatúrou, ktorej sa druhí oprávnene boja a odmietajú ju ako niečo, čo neprináša život.
Rozumnejší odo mňa, môj spolubrat páter Tadeáš je autorom nasledujúcich múdrych slov.

„Ak sa kresťanská zvesť hlása tak, že niektorí sú úplne vylúčení zo spásy, tak potom sa niekde stala veľká chyba a nepochopili sme Ježišove slová: ´Neprišiel som povolať spravodlivých, ale hriešnikov.´ Neexistuje nikto, za koho by Ježiš nezomrel. Najhoršie je, keď sa namiesto radostnej zvesti srdce kresťana zaplní nenávisťou. Je to kresťanova smrť. Ježiš sedával s najväčšími hriešnikmi za stolom. S najväčšími verejnými hriešnikmi! Prijal ich a oni sa ním nechali vytiahnuť do lepšieho života. Tak by sme to mali robiť i my. Prijať hriešnikov a ťahať ich do svetla. Ale keď ich na začiatku odsúdime, všetkých sme stratili a radostná zvesť - evanjelium sa stala iba pohrebným príhovorom na pohanskom pohrebe.“

Sloboda zhrešiť je základnou slobodou človeka

Pokiaľ nechajú biskupi hovoriť v katedrálach kňazov, za slovník ktorých by sa nemusel hanbiť posledný opilec, ktorí budú z kazateľnice vykrikovať „o samiciach, chlievoch a prasniciach“, pokiaľ budú katolícki kňazi na sociálnej sieti zabávať veriacich aj takýmito vtipmi: „Otec sa kúpe so synom: a hovorí: ´Tata, ty ho máš ale veľký!´ Otec na to: ´To si ešte nevidel mamin...´" budú stáť na čele síce hlučnej, ale počtom čoraz menšej „lúzy“.

Pretože každý slušný kresťan odmietne takýto druh vedenia a pastorácie. V sobotu mu dal varovnú žltú kartu.
Mali by sme si zvyknúť, že ako kresťania nemáme právo hovoriť druhým (neveriacim) do života. Môžeme a máme právo a povinnosť inšpirovať. Katolícka morálka platí pre nás, neplatí pre nekatolíkov.

Lebo sloboda zhrešiť je základnou slobodou človeka, ktorá sa s ním tiahne od čias raja. Je to sloboda, ktorú rešpektuje Boh. On nám ju dal. Od stvorenia sveta inšpiruje ľudí, aby nemuseli hrešiť. Inšpiruje. Slobodné rozhodnutie necháva na človeku.
V celej predreferendovej kampani mi chýbal „kajúci odev“ o ktorom písal Vladimír Palko v najnovšom vydaní českého Katolíckeho týždenníka.

„Mali by sme ísť hlasovať v kajúcom odeve, s pokorou. Ideológia, ktorej čelíme, nie je začiatkom ničenia rodiny, skôr ide o logické vyvrcholenie. To ničenie začalo pred mnohými desiatkami rokov, spomeňme si na epidémiu rozvodov. Ani kresťania nie sú bez viny. A nejeden abstinujúci homosexuál preukázal viac hrdinstva ako my. Výsledok referenda musíme uniesť. Aj vtedy keď uspejeme.“

Aj dnes. 8. februára.

Karol Lovaš
autor je slovenský premoštrátsky kňaz a básnik

Zdroj: www.aktuality.sk

------------------------------------------------

Post(pôst)referendum

Áno, je to pôstny výsledok. Môže šéf Aliancie za rodinu hovoriť koľko chce o dobrodružstve milióna Slovákov, milión je stále iba pätina, a s tým sa vojny (ani tie kultúrne) definitívne nevyhrávajú.

Hľadanie deliacich čiar

Tempo mobilizácie naberalo tesne pred hlasovaním na intenzite a zdalo sa, že niet na Slovensku miesta, kam by nedoľahol zvuk do boja volajúcich bubnov. Keď – a to uvádzam z vlastnej skúsenosti – začali o účasti na referende hovoriť aj tí, ktorí počas doterajších volieb a plebiscitov okopávali záhradku, začalo to byť vážne. V hre bola možnosť prekvapenia, teda šokujúci finiš, ktorý by zaskočil aj profesionálnych prorokov.

Pre túto chvíľu „čítanie“ štatistických výsledkov neprináša žiadne šokujúce odhalenia o slovenskej spoločnosti. Alebo predsa áno? Každý má tú svoju hranicu „šokujúceho“ nastavenú inak. Naďalej beží hľadanie deliacej čiary, ktorá teraz rozčesla krajinu na mobilizovanejších ochrancov tradičnej rodiny a tých, ktorí necítia potrebu zachraňovať Slovensko rútiace sa do morálnej depresie. Niektoré čiary sú zrejmé: konfesionálne, národnostné a sociálne.

Katolícko-evanjelický front sa nekonal

Hoci sa organizátori referenda snažili ukázať, že hlasovanie nemá náboženský charakter a k urnám sú pozvaní všetci ľudia dobrej vôle, nakoniec boli najviac mobilizovaní práve katolíci. Modelovým regiónom je región Oravy: dolná, prevažne evanjelická alebo zmiešaná, dosiahla účasť do 20 percent. Dediny hornej, tradične katolíckej Oravy, prekračovali hranicu potrebnú na úspech referenda. Výnimočne názornou ukážkou je porovnanie dvoch obcí v okrese Dolný Kubín vzdialených od seba okolo 6 kilometrov: evanjelické Leštiny za Vyšným Kubínom a katolícka Malatiná.

V prvej obci účasť tesne nad 20 percent, v druhej takmer 65. Tieto rozdiely sú logické. Vyplývajú z charakteru cirkevných vzťahov v týchto konfesiách. Kým katolícki farári sú neomylnými učiteľmi bez čakania na polemiku, evanjelickí v duchu cirkevnej demokracie vedú cirkevné zbory „zľahka“ . Zaujímavé je sledovať výsledky referenda v južných „maďarských“ regiónoch.

Tamojší obyvatelia znovu ukázali, že v dobrom i zlom si žijú svoje uzavreté životy bez intenzívnejšieho kontaktu s tým, čím žije slovenská spoločnosť. Významným faktorom je aj súčasný neveselý stav týchto regiónov, kde po druhej svetovej vojne bola štruktúra tradičných rodín rozbitá vysídľovaním a sťahovaním a poslovenčovaním a všetkými možnými experimentmi povojnovej moci.

Nové súvislosti

Je podstatou deliacou čiarou tá, ktorá sa tiahne medzi mestami a vidiekom? Ukazuje sa, že význam týchto diferencií klesá. Podnety, ktoré vplývajú na postoje ľudí, sa dnes šíria voľne a nezávisle na charaktere osídlenia – cez sociálne siete a média či tých, ktorí pracujú „vonku“ a prinášajú so sebou nové vzorce myslenia a správania.

Dáta, ktoré ukážu „mobilizáciu“ mladšej či staršej generácie, ešte nie sú hotové. Už teraz je však zrejmé, že desiatky angažovaných mladých, ktorí horlili za „svoju“ vec na sociálnych sieťach, sú vo svojej generácii malou skupinou. Rovnako si musíme chvíľu počkať na vzťah medzi voličmi jednotlivých politických strán a tými, ktorí včera prišli do referendových miestností. Slovensko sa hýbe dopredu vo vlastnom rytme.

Nie je to žiadne bláznivé tempo, ale tiež sa nedá povedať, že úplne zastalo a drieme v inom tisícročí. Akokoľvek - fakt, že za rodinu v tradičnom chápaní prišlo hlasovať toľko ľudí ako v chaotickom Sulíkovom referende znamená, že Slováci inváziu homosexuálov kradnúcich deti necítia až tak dramaticky.