Je to už dosť rokov, čo som si začal viacej všímať praktickú realitu v súčasných cirkvách (ktoré tvrdia o sebe, že sú kresťanské) v porovnaní s tým, čo je napísané v evanjeliách, či s tým, ako Ježišove pokyny realizovala v praktickom živote prvá kresťanská cirkev. Vo viacerých prípadoch som zistil až vyslovene protichodné výklady či konania, ktoré mali v histórii kresťanstva katastrofálne dopady nielen na povedomie o kresťanstve u neveriacich ale i katastrofálne dopady spoločnosť celkove.


    Tak som sa pokúsil nejak lokalizovať obdobie, kde v histórii kresťanstva nastal tento BOD ZLOMU, v ktorom sa kresťanstvo začalo odkláňať od pôvodného Ježišovho učenia.

    Ako iste viete, kresťanstvo v počiatkoch bolo prenasledované, v lepšom tolerované. No v žiadnom prípade sa nedarilo Rímu ho pokoriť či ovláďnuť. Až prišiel na scénu cisár Konštantín I. (roky cca 273 až 337). Ten urobil geniálny štátnický ťah, ktorý sa s obľubou praktikuje dodnes, roku 313 sa rozhodol ukončiť prenasledovanie kresťanov a aby si mohol kresťanov podrobiť (keď to dovtedy nešlo po zlom), rozhodol sa ich spriahnuť (skorumpovať) so štátnou mocou. Korunu tomu nasadil cisár Theodosius I. keď roku 380 definoval kresťanstvo ako štátne náboženstvo. Od tohoto obdobia začali kresťanskí duchovní vodcovia prispôsobovať kresťanskú náuku viac potrebám štátnej moci ako potrebám Boha.

    Teda môžeme konštatovať, že vzniklo nové náboženstvo, ktoré si ponechalo v názve „pôvodnú osvedčenú ochrannú známku“ Ježišovho učenia, a to:

Kresťanstvo verzia 2.0

    Toto kresťanstvo verzia 2.0 sa postupom času nabaľovalo takými zrúdnosťami, že niektorí duchovní vodcovia ako napr. Luther, náš Hus apod. to už vnútorne nevydržali a tak sa snažili aspoň čiastočne zbaviť nahromadeného balastu v cirkvi. Hlavným problémom ale u väčšiny z nich vidím v tom, že sa snažili reformovať cirkev iba v rámci kresťanstva verzia 2.0. O reálnom návrate ku kresťanstvu verzia 1.0 prakticky neuvažovali. Jediným známejším (v našich zemepisných šírkach) reformátorom v tomto období, ktorý chcel realizovať návrat ku kresťanstvu verzia 1.0, bol Petr Chelčický.

    Za zjavné rozpory medzi kresťanstvom verzia 1.0 a kresťanstvom verzia 2.0, ktoré sú aktuálne práve v súčasnej dobe, môžeme zaradiť práve tieto dva:

1. Vzťah k válčeniu.

    Kresťanstvo vzhľadom k násiliu môžeme definovať ako náboženstvo nenásilia. Je to odvoditeľné z viacerých miest Nového zákona. Ako postačujúci a jedno-jednoznačný dôkaz nájdeme napríklad u Matúša, 5. kapitola, 38. až 48. verš. Tak to chápali prví Ježišovi učeníci a na základe tohoto učenia prví kresťania odmietali účasť na akýchkoľvek vojenských výpravách. Až Augustín (cca 400 rokov po Kristu), po spriahnutí sa cirkve so štátom, začal vymýšľať doktríny, ktoré začali schvaľovať válčenia kresťanov. V súčasnosti (v dobe kresťanstva verzia 2.0) situácia dospela do takého štádia, že už ani štát nemusí kresťanov nútiť ísť válčiť - oni tam idú dobrovoľne. Čo je však ešte viac šokujúce je to, že vo vojenských mundúroch nájdeme značné množstvo farárov - duchovných vodcov kresťanov a to nie ako prostých vojakov ale rovno i s dôstojníckymi frčkami. Ak by boli išli do týchto válečných zrúdností farári samostatne ako vojaci bez požehnania, posvätenia či súhlasu cirví, dalo by sa to brať ako zlyhanie jednotlivca, čo je síce smutné ale stáva sa to. No oni boli vyslaní priamo cirkvami, naprieč denominačnému spektru! Toto konanie cirkví radím však do kategórie vedomého spreneverenia sa svojmu poslaniu, ak vôbec ešte súčasné cirkve sú schopné takýto pojem pochopiť.

2. Cirkevné reštitúcie

    Obhajovanie cirkevných reštitúcii bolo sprevádzané ľúbivým sloganom - "co bylo ukradeno musí být vráceno". Cirkev si v reštitúciach nárokuje majetok, ktorý akože legálne nadobúdala stáročia spätne. Tento majetok (okrem iného) pochádzal z povinných odvodov desiatkov cirkevníkmi.

Zásadná otázka číslo 1. ohľadom právno-morálneho nároku na reštituovaný majetok  teda znie:
    Ako sa teda mohli slobodne demokraticky poddaní rozhodnúť pred 200, 300, 500, 1000 rokmi či budú členmi cirkve alebo nie?!! Práve si primomíname, že pred 600 rokmi "nejaký Hus" ani nechcel vystúpiť z cirkve, len ju chcel trochu reformovať, a všetci dobre vieme ako skončil.

    Skúsme sa na cirkevné reštitúcie pozrieť i zo stránky kresťanskej vierouky. Na pomoc si zoberiem 16-ty verš z 5-tej kapitoly Matúšovho evanielia: "Nech tak svieti vaše svetlo pred ľudmi, aby videli vaše dobré skutky a oslavovali vášho Otca, ktorý je v nebesiach".

Zásadná otázka číslo 2. teda znie:

    Koľko asi neveriacich ľudí prijalo Ježiša ako svojho spasiteľa, keď videli u cirkví, naprieč denominačnému spektru, dobrý skutok vo forme cirkevných reštitúcii?!!

Alebo, že by mala otázka skôr znieť:
    Koľko ľudí asi nadobro odradila hamižnosť cirkví v presadzovaní cirkevných reštitúcii, aby sa stali kresťanmi?!!

Po obsiahlejšom úvodníku môžem pristúpiť k deklarovanej otázke v nadpise.

    Hľadám cirkev, kresťanskú, ktorá vyznáva hodnoty kresťanstva verzia 1.0 a teda aj háji podobné názory na válčenie kresťanov a súčasne i na cirkevné reštitúcie a v praxi ich aj naplňuje.

    Ak by bol problém s cirkvou, tak hľadám aspoň zbor s farárom, ktorý vyznáva hodnoty kresťanstva verzia 1.0 a teda aj háji podobné názory na válčenie kresťanov a súčasne i na cirkevné reštitúcie a v praxi vo svojom zbore ich aj naplňuje.

Poradíte mi, prosím?