Veľká charizma a rozporuplné dedičstvo reverenda Billyho Grahama.

Narodil sa v novembri 1918 a jeho meno je v Amerike uctievané ako kult. Ameriku v 20. storočí ovplyvnilo viacero veľkých postáv, ale Billy Graham patrí medzi tie absolútne najdôležitejšie. Billy Graham bol protestantský kazateľ, ktorý za svoj život svojím vlastným kázaním oslovil viac ako dve miliardy ľudí (!). Tak to stojí v jednej z jeho autobiografií. Podľa amerických čísel nikto a nikdy v dejinách nekázal viac ľuďom ako práve Graham. Navštívil azda všetky krajiny sveta, aj Rusko v čase komunizmu, a osobný vzťah udržiaval s kórejskými Kimami, zasľúbenú zem našiel, samozrejme, v Amerike. Ak chcete pochopiť, čo sa stalo s americkým kresťanstvom v 20. storočí, bez Grahama to nie je možné.

Tento príbeh bude plný rôznych superlatívov, ale hneď na začiatku treba povedať, že jeho pôsobenie sa spája s viacerými rozpormi. Asi najlepšie to vyjadril americký historik Alan Petigny, ktorý napísal, že s Grahamom sa spája náboženstvo, ktoré síce pôsobí sociologicky robustne a silne, ale teologicky slabo. Bude to mať, samozrejme, závažné konzekvencie, náboženské aj politické, ale až neskôr.

Amerika 40. rokov, prebieha druhá svetová vojna, v roku 1943 absolvuje Graham antropológiu na Wheaton College v Illinois, v ten istý rok sa ožení. V jeho živote sa udeje niečo podstatnejšie, Graham uverí v Bibliu, berie ju vážne, naozaj vážne. Ako neomylné slovo Božie. Má svoje pochybnosti, ale keď ich prekoná – stane sa tak v Kalifornii, dnes stojí na tom mieste pamätník –, je to definitívne. Veľký americký príbeh sa začína.

Všetko ide rýchlo. Stane sa pastorom, zastáva akademické posty, veľa cestuje po celom svete, rozumie médiám (rozhlasu) a najmä rozumie davu. Nepozerá sa naň ako na masu. Vidí pred sebou dav jednotlivcov a vždy hovorí ku každému osobne. Hoci pred ním stoja zástupy, tisíce a desiatky tisíc ľudí, tento výnimočný rétor s obrovskou charizmou vie vyvolať dojem, že sa s každým rozpráva osobne.

Bola to doba, keď Amerika objavila moc psychológie, dostáva priestor všade, rodia sa nové mediálne formáty, psychológia funguje v reklame, pri výchove, všade. Po ťažkej vojne to má svoju logiku.  Vzniká však aj osobitá fúzia, zložená z mixu psychológie a spirituality, preslávi sa tým najmä rabín Joshua Loth Liebman, jeho kniha Peace of Mind sa v rokoch 1946 – 47 stala bestsellerom, v rebríčku New York Times je najpredávanejším titulom 84 týždňov po sebe. Tento úspech priťahuje a zasahuje ďalšie odvetvia a žánre, príručky o pozitívnom myslení s rôznymi motivačnými radami sú skrátka in. Kresťanskú Ameriku to poznačí celkom osobitne a zmení na celé desaťročia.

Aby sme si uvedomili, čo sa vlastne deje: Amerika bude v sebe nosiť predstavu, že 50. roky sú jej zlatým obdobím, že je to obdobie konzervatívnej morálky, ekonomickej prosperity a americkej moci. Až na to, že práve v tomto období sa odohrá niečo, čo spomínaný Petigny nazval Permissive Turn, obratom k permisivizmu. Práve tu má počiatky nielen neskoršia kríza 60. rokov so všetkou jej dekadenciou, ale aj transformácia kresťanstva, ktoré získa novú podobu.

Nikto to nestelesňuje lepšie ako Billy Graham. Stane sa celoštátnou „celebritou“, je z neho slávny a vyhľadávaný muž, osobný priateľ niekoľkých prezidentov. Svoje kazateľské turné nazve križiackymi výpravami, od roku 1947 ich usporiada viac ako 400. Mnohé z nich trvajú celé týždne, často sú neplánovane predlžované a Graham káže, reční a fascinuje tisíce a tisíce Američanov.

Už prvú križiacku výpravu navštívi okolo 6 000 ľudí. Bolo to v septembri 1947, najslávnejšia výprava sa koná o dekádu neskôr v roku 1957 v New Yorku. Táto evanjelizačná ekumenická udalosť trvá neuveriteľných 16 týždňov, konajú sa desiatky kázaní v Madison Square Garden, na štadióne Yankees, na námestí Times Square, v uliciach okolo Wall Street. Grahama si príde vypočuť neuveriteľných 2,4 milióna ľudí. A tieto masové podujatia vedú priamo k televíznej evanjelizácii a vzniká nový fenomén, taký príznačný pre Ameriku.

Ale Graham v roku 1957 už nie je ten istý Graham ako v roku 1947 či predtým. Je otvorene ekumenický, na začiatku kariéry sa ešte vymedzoval voči liberálnej teológii (dokonca raz sa vo svojom časopise aj ospravedlnil za publikovanie takého textu), stále menej hovorí o pekle a stále viac o Božej láske. Ostro sa vymedzuje voči fundamentalistom ako Bob Jones a John Rice a stále viac spolupracuje s liberálnymi kresťanmi. Väčšina organizátorov za jeho newyorským podujatím sú liberálne protestantské denominácie

Nie je to náhoda, mení sa aj Amerika. Stále navštevuje kostoly a chrámy, viera sa však sekularizuje. Postupne stále menej ľudí verí v peklo, že je nevyhnutný krst a podobne. Graham v roku 1957 vyhlási, že znakom nasledovania kresťanstva „nie je ortodoxia, ale láska“. Upozorňuje, že kresťania by nemali hodnotiť vzťah iných k Bohu, že by sme si nemali o inom myslieť, že nie je kresťan, ak neprejavuje rovnaké klišé ako my. 

Na svoje podujatie pozýva Martina Luthera Kinga, na križiackej výprave v New Yorku sa zúčastní aj vtedajší viceprezident Richard Nixon, spieva černošská speváčka Ethel Watersová, rasová rovnosť je hodnota, ekumenizmus základný princíp, „Ježiš patrí všetkým národom sveta,“ hovorí. Ešte stále tu netreba hľadať politiku. A to napriek tomu, že jeho správanie už politický prejav má. Onedlho sa pridá aj postoj. Hoci je registrovaný demokrat, odmietne podporiť Johna Kennedyho za prezidenta.

Na politiku si bude dávať vždy pozor („Ježiš Kristus nezaložil politickú stranu“), nepodporí hnutie Moral Majority, ktoré zohralo význam v Nixonových časoch, ale keďže je presvedčený antikomunista, jeho postoje viac nahrávajú republikánom.

Ak by sme ale začali hovoriť o politike, ušla by nám podstata, jeho osobnosť. Slová nedokážu vystihnúť atmosféru jeho križiackych výprav. Hrá organ, spievajú sa náboženské piesne, dav tvoria normálni bežní pracujúci Američania. Decentní, slušne oblečení, disciplinovaní.

Graham sa na úvod krátko vlastnými slovami pomodlí, zavreté oči, sklopené pohľady a potom káže. Fantasticky a presvedčivo. Je to rodený rečník. Je sebavedomý, odvážny a priamy. A osobný. Ste si istý, že ste dobrým kresťanom? Ste si istý, že pôjdete do neba? Ste pripravení na stretnutie s Kristom? Rétorické vlny strieda krupobitie, hlas je nástojčivý aj láskavý. Keby ste si ale robili poznámky, čo od vás pastor Graham žiada, v čom sa máte zmeniť, nebolo by toho veľa. Modliť sa, čítať Bibliu a prijímať Ježiša Krista. Je to viac, ako kedy od svojich poslucháčov žiadal dalajláma, ale žiaden Ján Pavol II.

A to dokonca ani vtedy, keď žiada od ľudí čin, priznanie, záväzok. Na konci asi trištvrtehodinovej kázne žiada ľudí, aby pristúpili k pódiu, aby vyplnili kartičky a deklarovali svoj záväzok, že sa rozhodli prijať Krista. Na celý život.

Čo to presne znamená? To je trochu skryté v dyme, za veľkými slovami. Rýpať sa v tom je nepatričné.

Lenže médiá to tak nenechajú a poukážu na prekvapivú vec.

Z vyše dvoch miliónov ľudí za tie mesiace kartičku vyplní len 57-tisíc ľudí, z toho je podľa niektorých výskumov len sedemtisíc naozajstných konvertitov. Iný výskum ukáže, že veľká časť z nových kresťanov síce začne chodiť do kostola, ale onedlho opäť prestane. Na Grahama skrátka chodili už presvedčení veriaci Američania, bola to križiacka výprava na kresťanskom území.

Malo to následky, prirodzene. Dokonalá cirkev podľa Grahama neexistuje. Každého z prítomných ale žiada, aby stál za svojou cirkvou a bol aktívny. V Amerike sa pomaly začína proces, na konci ktorého skolabujú kedysi veľké denominácie a vznikne evanjelikalizmus. Dynamický, masový, charizmatický.

Ak za niektorými výrokmi cítite latentný antikatolicizmus, on tam je, ale naozaj veľmi skrytý. Mnohí z návštevníkov newyorskej križiackej výpravy sú katolíci, Graham si dáva pozor, aby ich nevyhnal, aby sa na štadiónoch cítili spokojne. Aj keď na Kennedyho kandidatúre mu onedlho bude prekážať práve jeho katolicizmus a poslušnosť voči pápežovi. Čo bola, ako poukázal jeden konzervatívny komentátor, naozaj neodôvodnená obava.

Otvorený je aj k Židom. Verejne odmietne ich prosyletizmus, Izrael nie je misijné územie.

Jeho križiacka výprava, píše vo svojej knihe Alan Petigny, sa tak „z obracania na vieru zmení na obrovskú náboženskú párty“.

Graham má v Amerike jedinečné postavenie. Prezident Eisenhower sa s ním radí, k akej denominácii sa má po odchode z Bieleho domu pripojiť, Graham, sám baptista, mu odporučí liberálnejšiu presbyteriánsku cirkev. Lyndon Johnson ho neskôr pozýva do Bieleho domu tak často, že Graham vtipkuje, že keď je vo Washingtone, využíva Biely dom ako svoj hotel. Veľa času trávi aj s Richardom Nixonom, stretne a modlí sa postupne s každým prezidentom až po Baracka Obamu (vrátane).

Príbeh evanjelikálneho hnutia v USA, samozrejme, nemožno zúžiť na jedného, aj keď jedinečného pastora. Najmä ak stál na jeho počiatku a hnutie sa výrazne menilo pod vpylvom jeho nasledovníkov. Málokto však ovplyvnil trend ako Graham.

Evanjelikáli od 70. rokov postupne ovládnu Ameriku, krajinu, o ktorej Chesterton povedal, že má dušu cirkvi. Ich početnosť a politické angažovanie ovplyvní Reagana, neskôr mladšieho Busha, evanjelikálny náboženský zápal bude odlišovať USA od zvyšku západného sveta. Evanjelikalizmus sa však stále viac politizuje, až – ako upozorní Robert Putnam – mnohí pastori majú politickejší prejav ako niektorí republikáni. Čím viac chýba teológia, tým viac vyniknú vyhranené politické názory.

Istý čas sa evanjelikálne hnutie začne zbližovať s katolicizmom, aj ten je v Amerike 80. a 90. rokov na vzostupe, najmä vďaka hispánskej imigrácii, vznikajú spoločné podujatia, vyhlásenia, protestanti si hľadajú cestu ku katolíckemu učeniu, ale aj to dosiahne svoj vrchol, nasleduje úpadok. Po sexuálnych škandáloch americkej cirkvi aj strata záujmu.

Billy Graham to všetko sleduje a stále viac sa sťahuje do úzadia. V roku 2014 sa stiahne úplne, jeho názory sprostredkúva odvtedy jeho syn.

O čom svedčí príbeh pastora Billyho Grahama? 

Nie je to jednoduchá otázka. Milióny ľudí sa cítili jeho kresťanstvom oslovení, ním osobne vedení. V tom istom čase však došlo k hlbokej premene americkej spoločnosti a duchovnosti. Milióny amerických kresťanov sa tomu trendu prispôsobili.

Ak sa na ten ohromný príbeh charizmatického kazateľa pozrieme zvrchu, do popredia sa tlačia dve veci.

Po prvé, že Američania v 20. storočí vyhľadávali náboženskú skúsenosť, ktorá bola veľmi osobná, individualizovaná. Dopyt sa stretol s ponukou. Kostoly boli nahradené štadiónmi, do značnej miery, neskôr to všetko ďalej zmenila televízia. Počas tých niekoľko desaťročí, ktoré nasledovali po newyorskej križiackej výprave, sa ukázalo, ako veľmi americký protestantizmus doplatil na chýbajúcu teológiu.

Jaroslav Daniška

Zdroj: www.postoj.sk