Slovenské referendum o rodině je neplatné, zúčastnilo se ho pouze 21% voličů
Datum: Neděle, 08. únor 2015 @ 12:36:11 CET Téma: Společnost
Úprimne súcitím s pastiermi katolíckej a evanjelickej cirkvi, ktorí sa
dnes postavia pred svoje ovečky. Nebudú to mať vôbec ľahké. Referendum
bolo z úst biskupov spájané neraz s kresťanskou povinnosťou a
poslušnosťou. Kňazi verejne podmieňovali účasť v referende tým, že kto
nepôjde, má hriech.
Zdá sa, že nielen deti, ale predovšetkým dospelí majú vo veci jasno.
Cirkevným predstaviteľom dali napriek aktívnemu zastrašovaniu zásadne
najavo, že sú citliví na akúkoľvek formu spájania Cirkvi a politiky. Je
pravdou, že už niekoľko mesiacov boli kostoly viac miestom, kam sa
chodili rany prijímať, než lízať.
Odpúšťam, odpustite
Po roku 1989 ponúkla Katolícka cirkev verejnosti dve zásadné témy.
Kauzu „Bezák“ a kauzu „Referendum“. Ani jednu nebola schopná
odkomunikovať presvedčivým spôsobom. Otrávení a rozhádaní ľudia, ktorých
sa podarilo vyprodukovať kostolom za posledné týždne, to je nateraz
základné ovocie tejto soboty.
Čo bude s tými, ktorí sa na referende nezúčastnili? Stávajú sa
dnešným dňom menejcennými kresťanmi, nezodpovednými veriacimi,
katolíckymi a evanjelickými janičiarmi? Odpadlíkmi? Súd sa udial už
dávno pred februárovým referendom.
Ako katolícky kňaz som pastierom všetkých. Nielen prvolavicových,
stopercentných, bezproblémových. Som dokonca pastierom i takých, čo
zatiaľ neprekročili prah kostola.
Chcú sa mi povedať dve slová. Odpúšťam. Odpustite.
Odpúšťam vám, ktorí ste sa rozhodli súdiť. Odpustite, že sme súdili.
Kostolná lavica nie je lavicou odsúdencov. Je lavicou zachránených!
Možno keby v gréckokatolíckych kňazských rodinách nebolo toľko
problémov a kňazi by neodchádzali za inými ženami, nemusel by arcibiskup
„hypermoralizovať“ a vyhrážať sa ulicou.
Možno keby kresťanské rodiny žili a naplnili sen o tradičnej rodine,
nemuselo by mať päťdesiat percent detí dve mamy a dvoch otcov.
Prijať hriešnikov a ťahať ich do svetla
7. február sa „prepálil“. Čo sa komunistom nepodarilo za 40 rokov,
poniektorí bojovní kresťania skoro dokončili za pár týždňov. Chcem
dúfať, že pri ďalšej celospoločenskej téme budú môcť byť veriaci viac
inšpiratívni v podstate i forme.
Pri hlásaní „pravdy“ sú ony dve ako jednovaječné dvojčatá. Ak chýba
jedna, akoby tej našej „pravde“ kúsok chýbal. Kresťania by mali o tom
čosi vedieť. Ježiš ich totiž ovládal dokonale. Preto inšpiruje dodnes.
A nie iba kresťanov. Aj keď sa občas tvária akoby vlastnili patent na
Boha.
V takejto chvíli sú jeho falošnou karikatúrou, ktorej sa druhí oprávnene boja a odmietajú ju ako niečo, čo neprináša život.
Rozumnejší odo mňa, môj spolubrat páter Tadeáš je autorom nasledujúcich múdrych slov.
„Ak sa kresťanská zvesť hlása tak, že niektorí sú úplne vylúčení zo
spásy, tak potom sa niekde stala veľká chyba a nepochopili sme Ježišove
slová: ´Neprišiel som povolať spravodlivých, ale hriešnikov.´ Neexistuje
nikto, za koho by Ježiš nezomrel. Najhoršie je, keď sa namiesto
radostnej zvesti srdce kresťana zaplní nenávisťou. Je to kresťanova
smrť. Ježiš sedával s najväčšími hriešnikmi za stolom. S najväčšími
verejnými hriešnikmi! Prijal ich a oni sa ním nechali vytiahnuť do
lepšieho života. Tak by sme to mali robiť i my. Prijať hriešnikov a
ťahať ich do svetla. Ale keď ich na začiatku odsúdime, všetkých sme
stratili a radostná zvesť - evanjelium sa stala iba pohrebným príhovorom
na pohanskom pohrebe.“
Sloboda zhrešiť je základnou slobodou človeka
Pokiaľ nechajú biskupi hovoriť v katedrálach kňazov, za slovník
ktorých by sa nemusel hanbiť posledný opilec, ktorí budú z kazateľnice
vykrikovať „o samiciach, chlievoch a prasniciach“, pokiaľ budú katolícki
kňazi na sociálnej sieti zabávať veriacich aj takýmito vtipmi: „Otec sa
kúpe so synom: a hovorí: ´Tata, ty ho máš ale veľký!´ Otec na to: ´To
si ešte nevidel mamin...´" budú stáť na čele síce hlučnej, ale počtom
čoraz menšej „lúzy“.
Pretože každý slušný kresťan odmietne takýto druh vedenia a pastorácie. V sobotu mu dal varovnú žltú kartu.
Mali by sme si zvyknúť, že ako kresťania nemáme právo hovoriť druhým
(neveriacim) do života. Môžeme a máme právo a povinnosť inšpirovať.
Katolícka morálka platí pre nás, neplatí pre nekatolíkov.
Lebo sloboda zhrešiť je základnou slobodou človeka, ktorá sa s ním
tiahne od čias raja. Je to sloboda, ktorú rešpektuje Boh. On nám ju dal.
Od stvorenia sveta inšpiruje ľudí, aby nemuseli hrešiť. Inšpiruje.
Slobodné rozhodnutie necháva na človeku.
V celej predreferendovej kampani mi chýbal „kajúci odev“ o ktorom
písal Vladimír Palko v najnovšom vydaní českého Katolíckeho týždenníka.
„Mali by sme ísť hlasovať v kajúcom odeve, s pokorou. Ideológia,
ktorej čelíme, nie je začiatkom ničenia rodiny, skôr ide o logické
vyvrcholenie. To ničenie začalo pred mnohými desiatkami rokov, spomeňme
si na epidémiu rozvodov. Ani kresťania nie sú bez viny. A nejeden
abstinujúci homosexuál preukázal viac hrdinstva ako my. Výsledok
referenda musíme uniesť. Aj vtedy keď uspejeme.“
Aj dnes. 8. februára.
Karol Lovaš autor je slovenský premoštrátsky kňaz a básnik
Zdroj: www.aktuality.sk
------------------------------------------------
Post(pôst)referendum
Áno, je to pôstny výsledok. Môže šéf Aliancie za rodinu hovoriť koľko
chce o dobrodružstve milióna Slovákov, milión je stále iba pätina, a s
tým sa vojny (ani tie kultúrne) definitívne nevyhrávajú.
Hľadanie deliacich čiar
Tempo mobilizácie naberalo tesne pred hlasovaním na intenzite a zdalo
sa, že niet na Slovensku miesta, kam by nedoľahol zvuk do boja
volajúcich bubnov. Keď – a to uvádzam z vlastnej skúsenosti – začali o
účasti na referende hovoriť aj tí, ktorí počas doterajších volieb a
plebiscitov okopávali záhradku, začalo to byť vážne. V hre bola možnosť
prekvapenia, teda šokujúci finiš, ktorý by zaskočil aj profesionálnych
prorokov.
Pre túto chvíľu „čítanie“ štatistických výsledkov neprináša žiadne
šokujúce odhalenia o slovenskej spoločnosti. Alebo predsa áno? Každý má
tú svoju hranicu „šokujúceho“ nastavenú inak. Naďalej beží hľadanie
deliacej čiary, ktorá teraz rozčesla krajinu na mobilizovanejších
ochrancov tradičnej rodiny a tých, ktorí necítia potrebu zachraňovať
Slovensko rútiace sa do morálnej depresie. Niektoré čiary sú zrejmé:
konfesionálne, národnostné a sociálne.
Katolícko-evanjelický front sa nekonal
Hoci sa organizátori referenda snažili ukázať, že hlasovanie nemá
náboženský charakter a k urnám sú pozvaní všetci ľudia dobrej vôle,
nakoniec boli najviac mobilizovaní práve katolíci. Modelovým regiónom je
región Oravy: dolná, prevažne evanjelická alebo zmiešaná, dosiahla
účasť do 20 percent. Dediny hornej, tradične katolíckej Oravy,
prekračovali hranicu potrebnú na úspech referenda. Výnimočne názornou
ukážkou je porovnanie dvoch obcí v okrese Dolný Kubín vzdialených od
seba okolo 6 kilometrov: evanjelické Leštiny za Vyšným Kubínom a
katolícka Malatiná.
V prvej obci účasť tesne nad 20 percent, v druhej takmer 65. Tieto
rozdiely sú logické. Vyplývajú z charakteru cirkevných vzťahov v týchto
konfesiách. Kým katolícki farári sú neomylnými učiteľmi bez čakania na
polemiku, evanjelickí v duchu cirkevnej demokracie vedú cirkevné zbory
„zľahka“ . Zaujímavé je sledovať výsledky referenda v južných
„maďarských“ regiónoch.
Tamojší obyvatelia znovu ukázali, že v dobrom i zlom si žijú svoje
uzavreté životy bez intenzívnejšieho kontaktu s tým, čím žije slovenská
spoločnosť. Významným faktorom je aj súčasný neveselý stav týchto
regiónov, kde po druhej svetovej vojne bola štruktúra tradičných rodín
rozbitá vysídľovaním a sťahovaním a poslovenčovaním a všetkými možnými
experimentmi povojnovej moci.
Nové súvislosti
Je podstatou deliacou čiarou tá, ktorá sa tiahne medzi mestami a
vidiekom? Ukazuje sa, že význam týchto diferencií klesá. Podnety, ktoré
vplývajú na postoje ľudí, sa dnes šíria voľne a nezávisle na charaktere
osídlenia – cez sociálne siete a média či tých, ktorí pracujú „vonku“ a
prinášajú so sebou nové vzorce myslenia a správania.
Dáta, ktoré ukážu „mobilizáciu“ mladšej či staršej generácie, ešte
nie sú hotové. Už teraz je však zrejmé, že desiatky angažovaných
mladých, ktorí horlili za „svoju“ vec na sociálnych sieťach, sú vo
svojej generácii malou skupinou. Rovnako si musíme chvíľu počkať na
vzťah medzi voličmi jednotlivých politických strán a tými, ktorí včera
prišli do referendových miestností. Slovensko sa hýbe dopredu vo
vlastnom rytme.
Nie je to žiadne bláznivé tempo, ale tiež sa nedá povedať, že úplne
zastalo a drieme v inom tisícročí. Akokoľvek - fakt, že za rodinu v
tradičnom chápaní prišlo hlasovať toľko ľudí ako v chaotickom Sulíkovom
referende znamená, že Slováci inváziu homosexuálov kradnúcich deti
necítia až tak dramaticky.
Áno, je to pôstny výsledok. Môže šéf Aliancie za rodinu hovoriť
koľko chce o dobrodružstve milióna Slovákov, milión je stále iba pätina,
a s tým sa vojny (ani tie kultúrne) definitívne nevyhrávajú.
Ľubomír Jaško
Zdroj: www.aktuality.sk
-------------------------------------------------
Referendum o homosexualitě
V sobotu se na Slovensku koná plebiscit týkající se zákona o rodině. Předcházela mu velká politická bitva. Koná se na základě petice podané půlmilionem občanů. Původně měl plebiscit být spojen s komunálními volbami.
Prezident Kiska však požádal Ústavní soud o prozkoumání ústavnosti otázek plebiscitu a tím se propásla možnost jeho spojení s pravidelnými volbami. Zkušenost pak ukazuje, že o plebiscit bez podpory jiných voleb není na Slovensku zájem. Pokud se ho nezúčastní padesát procent voličů, nebude platit.
Otázky se týkají definice manželství jako svazku muže a ženy, dále pak adopce a výchova dětí páry stejného pohlaví a povinnosti žáků účastnit se hodin sexuální výchovy a poučení o eutanazii.
Je to referendum poněkud kuriózní. Předkladatelé petice vycházeli z výzkumů veřejného mínění – to je v těchto otázkách jednoznačně pro zachování tradičních konceptů. Teď ale jde o to, aby se stoupenci tradičních názorů zvedli ze židle a odebrali se k volební urně.
V českém veřejnoprávním rozhlase komentoval v pátek ráno biskup Václav Malý slovenské referendum. Naprosto jednoznačně podpořil myšlenku tradičního manželství muže a ženy s tou poznámkou, že registrované partnerství je správné coby legální řešení běžných problémů života, jako je dědictví anebo zdravotní informace.
Na daný problém nelze mít takzvaně objektivní názor. Ostatně samo úsloví „objektivní názor“ je protimluv, názor objektivní být nemůže. Jedno je ale jisté, dá se říci objektivně. Partnerství, tedy institucionalizace vztahů, je dobově definované a mění se v čase. Známe mnoho různých typů takových vztahů. Muslimové mají mnohoženství, mormonům ho oficiálně zakázali, ale chtělo by se... V Tibetu znají „rozšířenou rodinu“, kdy žena sdílí dva muže. V Evropě byl na homosexualitu zcela jiný pohled v antice a v renesanci a jiný ve středověku a v dobách historicky nedávných. Lidem bědujícím nad homosexualitou jako zkázou rodiny dlužno připomenout, že zásadní ránu tradiční rodině zasadil institut rozvodu. Přitom dnes by jen šílence mohlo napadnout, že by rozvod měl být znemožněn – dnes i děti z rozvedených manželství zcela chápou, že lidé se v různých etapách života mohou sejít a rozejít a je podstatné zachovat vzájemnou úctu i po rozchodu a že slušné rozvedené manželství s dohodou o výchově dětí je nesrovnatelně pro dítě lepší, než uměle udržované manželství v atmosféře vzájemné nenávisti.
Takže kategorická slova monsignora Malého rezonují kategorický ideologický pohled. Je to tak trochu hlas z jiného časoprostoru, podobně jako nedávné vyjádření Tomáše Halíka k Charlie Hebdo.
Ono samo to slovenské referendum je také z jiného časoprostoru.
Aston
Zdroj: http://neviditelnypes.lidovky.cz
|
|